Rýchlosť nášho života stále naberá na obrátkach vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti. Dostali sme sa do takého štádia spotreby, kedy by sa zdalo, že už nie je cesta späť. Napriek tomuto priemyselne – spotrebiteľskému ošiaľu, keď celý svet zásobuje tovar, ktorý je produktom takmer otrockej a často žiaľ aj detskej práce a spotrebiteľ žije v presvedčení ako výhodne nakupuje, vznikajú aj u nás malé lokálne firmičky, ktoré / vyrábajú / sa snažia vyrábať kvalitné produkty s dlhšou životnosťou spotreby.
Veľkou samostatnou kapitolou v tomto procese je textilný a odevný priemysel. Aj známe a veľké svetové značky vyrábajú v Ázii, chrlia lacné i drahé oblečenie. Všetci sa tvária, že dodržujú pravidla férového obchodu. A o tom, že ľudia vo fabrikách nie len pracujú, ale rovno tam aj žijú, a že deti sú tí úplne najideálnejší otroci, vôbec nepočuli. Papier vo vyjadreniach reklamných mágov znesie veľa a výrobcovia sa verejne zaručujú, že o zneužívaní práce nemôže byť ani reč.
Nabratú rýchlosť asi ešte nejaký čas nezmeníme. Vždy ale platilo, že po starom sa žiť nedá. Vedomie ľudstva napreduje. A tak dumám, čo môžem urobiť, ako sa správať voči šialenému konzumu zodpovednejšie? Rozmýšľali ste nad tým niekedy aj vy?
Keď som začala robiť prvé kurzy šitia bol u nás ešte socializmus, 80-te roky. V obchodoch bol reálny dostatok oblečenia, ale všetko bolo rovnaké a “sivé”. Fabriky chrlili výrobky vo veľkých objemoch, lebo malé série sa štátu neoplatilo vyrábať. Tak sme otáčali svoje hlávky na západ, že tam je im hej, oni tam vyrábajú oblečenie v malých sériách a preto sú “moderní aj farební”. Lenže v Československu sme boli šikovnice a kto chcel niečo inak, naučil sa šiť a bolo vystarané. Na moje kurzy šitia boli poradovníky a absolventky kurzov si vedeli ušiť nohavice, sukne, šaty odvážnejšie si ušili aj vetrovky či kabáty.
Po nežnej revolúcii sme zrazu už nič nepotrebovali šiť. Lacný “značkový” textil nás začal zaplavovať zo západu a tam už medzitým tiež prišli na to, že šiť treba vo veľkých objemoch, ktorými sa potom dá zaplaviť celý svet. Keďže výrobu treba zefektívniť, tak šup do Ázie a tam sa začal súboj značiek v čínskom textilnom raji. Výsledok ? Za tridsať rokov tu máme rastúce obchodné centrá a v nich plno rovnakého tovaru. Cítim sa ako za socíku. Všade tie isté handry. Pravda obchody sú modernejšie aj farebnejšie, ale tovar všade veľmi podobný a ešte aj za pár drobných a tak ho máme doma na kilá a nevieme čo s ním . Keď potrebujeme hodiť na seba niečo pekné a pohodlné zistíme, že “nemáme čo na seba”. Zažili ste už niečo podobné. Ja áno. Tak som oprášila starú dielničku a pár kúskov si vyrobila. Ani som netušila, že ma to opäť vtiahne do tvorivého tranzu.
Cítite to tiež, že opäť vznikla potreba mať niečo inak ? Som presvedčená, že áno. Mladí ľudia sa púšťajú do domácej výroby a chcú tvoriť a vyrábať doma, na Slovensku, originálne kúsky. Ožívajú aj kurzy šitia. Hlavne mamičky chcú niečo vlastnými rukami vytvoriť pre svoje dieťatko. Je to úžasne. Pred pár rokmi som bola veľmi skeptická. Ale teraz, napriek tomu, že svet uháňa ohromnou rýchlosťou, opäť chápeme, že ľudská remeselná práca má v každej dobe svoje opodstatnenie i svojich zákazníkov. Vo svete vzrastajúcej robotizácie si preto všetci držme palce, aby v produktoch našej práce, v našich ručných výrobkoch vždy bola dobrá energia, ktorá je šíriteľkou pozitívnej nálady pre našich budúcich užívateľov naladených na pomalú módu v rýchlom svete.
Držím palce všetkým firmám podobného úsudku i zamerania a časom uvidíme ako to zvládneme. Či aj nás zlákajú čínske fabriky, kde nájdeme lacnú pracovnú silu, alebo či budeme schopní dať prácu a zaplatiť našich ľudí v rodnej krajine.
Veľmi veľa záleží milý zákazník aj na tebe či vložíš svoj odev do našich rúk.